Latinčina

Latinčina (lat. lingua latina = latinský jazyk) je italický jazyk, bývalý štátny jazyk Rímskej ríše a jazyk vzdelancov v stredoveku. Dnes je mŕtvy v tom zmysle, že nie je dorozumievacím prostriedkom nijakého etnika. Je iba úradným jazykom Vatikánu. Používa sa tiež v biológii a medicíne.

Názov je odvodený od talianskej oblasti Latium (dnes Lazio), ktorú pôvodne obývali italickí Latinovia (lat. Latini).

Funkcia

Od 3. stor. pred Kr. až do konca Západorímskej ríše (476 po Kr.) resp. do 6. stor. po Kr. v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) bola latinčina, čiastočne popri gréčtine, vládnucim spisovným jazykom republiky resp. cisárstva. V Byzantskej ríši ju potom vystriedala gréčtina, ale na tomto území sa fakticky už aj predtým používala hlavne gréčtina. V sevorozápadnej Afrike v 8. stor. po Kr. latinčinu, bežne používanú od roku 146 pred Kr., nahradila arabčina.

Z ľudovej (vulgárnej) latinčiny (lingua romana rustica, sermo vulgaris), čiže reči nižších spoločenských vrstiev a rímskych kolonistov v provinciách, sa vyvinuli dnešné románske jazyky (taliančina, francúzština, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina a iné).

Od 4. stor. sa presadzovala ako liturgický jazyk v západnom kresťanstve a dodnes zostala oficiálnym a (popri iných jazykoch) liturgickým jazykom katolíckej cirkvi a úradným jazykom Vatikánu.

V stredoveku fungovala ako medzinárodný jazyk (ako dnes angličtina). V 16. stor. ju začali vytláčať národné jazyky. Ako vyučovací a vedecký jazyk sa však udržala po celej Európe aj v novoveku najmenej až do 18. stor.

V Uhorsku (a teda aj u nás) sa latinčina - najmä kvôli mnohonárodnostnému charakteru štátu -používala ako jazyk štátnej správy od počiatku až do 40-tych rokov 19. stor. a ako literárny jazyk až do 18. stor.

Ústup vyučovania latinčiny ako jazyka zo škôl začal až po druhej svetovej vojne, no napr. na Slovensku oveľa viac ako v západnej Európe.

Ešte aj dnes je prameňom pre vedeckú terminológiu (napr. v biológii, práve, medicíne, chémii, astronómii, školstve), ale napr. aj v oblasti rodných mien. Aj mnohé novotvary sú - aspoň sčasti - latinské (napr. sanatórium, supravodič), i keď často aj chybne vytvorené (napr. exponát by správne mal znieť expositum). Latinské výpožičky možno nájsť vo všetkých európskych jazykoch (napr. v angličtine je údajne až 80% slov priamo či nepriamo - napr. cez francúzštinu- latinského pôvodu), a to aj v keltských jazykoch a baskičtine, ako aj v berberských jazykoch severnej Afriky. Najmenej latinských slov je v slovanských jazykoch a gréčtine. Latinčina má vysoký podiel na slovnej zásobe niektorých umelých jazykov.

Latinské písmo používa dnes asi 35-40% ľudstva.

Forma zapisovania

Keďže voskové tabuľky boli malé a papyrus bol drahý, písalo sa pôvodne takzvaným scriptio continua (plynulým písmom) bez medzier a malých písmen. Príklad:

AUREAPRIMASATAESTAETASQUAEVINDICENULLO SPONTESUASINELEGEFIDEMRECTUMQUECOLEBAT POENAMETUSQUEABERANTNECVERBAMINANTIAFIXO AERELEGEBANTURNECSUPPLEXTURBATIMEBAT IUDICISORASUISEDERANTSINEVINDICETUTI NONDUMCAESASUISPEREGRINUMUTVISERETORBEM MONTIBUSINLIQUIDASPINUSDESCENDERATUNDAS NULLAQUEMORTALESPRAETERSUALITORANORANT NONDUMPRAECIPITESCINGEBANTOPPIDAFOSSAE NONTUBADIRECTINONAERISCORNUAFLEXI NONGALEAENONENSISERANTSINEMILITISUSU MOLLIASECURAEPERAGEBANTOTIAGENTES

Dnešný prepis:

Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo,

sponte sua, sine lege fidem rectumque colebat.

poena metusque aberant nec verba minantia fixo

aere ligabantur, nec supplex turba timebat

iudicis ora sui, sed erant sine vindice tuti.

nondum caesa suis, peregrinum ut viseret orbem,

montibus in liquidas pinus descenderat undas,

nullaque mortales praeter sua litora norant.

nondum praecipites cingebant oppida fossae,

non tuba directi, non aeris cornua flexi,

non galeae, non ensis erant: sine militis usu

mollia securae peragebant otia gentes.

Citát z Ovídiových Premien: Stvorenie

Dejiny

Pozri aj:Staroveký Rím

Predliterárne obdobie ( 7. stor. - 240 pred Kr. )

Do 4.stor. pred Kr. latinčinou hovorili Latinovia, obyvatelia Latia, pri dolnom toku rieky Tiber. Centrom Latia bol Rím. Najstarší latinský text pochádza zo 7. stor. pred Kr. (nápis: Manios med fhefhaked Numasioi= Manios ma urobil pre Numasia). Z predliterárneho obdobia sa zachovali len úlomky (nápisy, neskoršie citáty). Prízvuk sa ustálil na prvej slabike.

Medzi 5. a 3.stor. pred Kr. sa jazyk tak rýchlo menil, že staršie texty prestali byť zrozumiteľné.

Okrem vlastnej slovnej zásoby (napr. filius = syn) latinčina prebrala slová z etruštiny (histrio = herec), oskičtiny a iných susedných jazykov, najmä však z gréčtiny, a to najmä po roku 265 pred Kr. (pozri ďalej).

Rimania, hlavný kmeň Latinov, si časom podmanili celú Itáliu. Okolo roku 265 pred Kr. dobyli aj grécke kolónie v Itálii, čím latinčina získala mnoho gréckych prvkov (napr. machina = stroj, essentia = esencia).

Starolatinské literárne obdobie (240 - 100 pred Kr. )

V jazyku existovalo veľa alternatívnych tvarov (napr. divus aj deus) a používali sa najmä jednoduché vety. Dvojhlásky "oi" a "eu/ou" sa zmenili na "u", hláska "s" medzi samohláskami sa zmenila na "r".

Klasické obdobie (Zlaté obdobie) (100 pred Kr. - 14 po Kr. )

V 1. stor. pred Kr. sa s rozvojom prózy fakticky kodifikovali pravidlá a vycibrila sa slovná zásoba. Došlo k normovaniu jazyka, čiže k odstráneniu alternatívnych tvarov, používali sa súvetia a ustálili sa gramatické pravidlá. Prízvuk sa ustálil na poslednej slabike (ak je dlhá) resp. na predpredposlednej (v iných prípadoch).

Vrcholnými predstaviteľmi vtedajšej latinskej prózy a hlavnými "kodifikátormi" bol Cicero a Caesar.

Ľudový jazyk bol však dosť odlišný od literárneho jazyka. Preto hovoríme, že (neľudová) latinčina bola už od 1. stor. pred Kr. mŕtvy jazyk (v hore uvedenom zmysle). Ako úradný a diplomatický jazyk sa však v Rímskej ríši používala aj naďalej.

Poklasické obdobie (Strieborné obdobie) (14 - 120)

Prvky básnického jazyka prenikli do prózy. Vulgarizmy a provincializmy prenikli do celej latinčiny.

V prvých storočiach po Kr. sa spolu s rozširovaním moci Rimanov rozšírila aj latinčina do západnej a južnej Európy a do dnešného Rumunska, na Balkán a do severnej Afriky, a stala sa tam všade úradným a spisovným jazykom.

Archaizujúce obdobie (120 - 200)

Preberali sa znova slová z predklasického obdobia.

Neskoroantické obdobie (200-600)

Literárna latinčina sa značne vzdialila od ľudovej (tzv. vulgárnej) latinčiny a ľudová latinčina získala prevahu. No boli aj kresťanskí spisovatelia, ktorí používali ľudovú latinčinu (aj pri prekladoch Biblie). Došlo aj výrazným zmenám vo výslovnosti, napríklad od roku 400 sa "c" pred e/i vyslovovalo ako a nie už ako ^*" target="_blank" >predtým [kikero). V neprízvučných slabikách mizli samohlásky (napr. merula –> merla) a zanikalo koncové -m (napr. olim –> oli). V syntaxe došlo k nahradeniu pádov genitív, datív a ablatív tvarmi s predložkami "de", "ab" a "ad" a podobne sa aj iné analytické tvary nahradili syntetickými.

Stredoveké obdobie (600 - 1300)

Stredoveká latičina nadviazala na neskoroantickú spisovnú latinčinu, prebrala však aj nelatinské slová z národných jazykov a vytvorila nové slové (napr. compassio - súcit)

Novoveké (Moderné) obdobie (od 1300)

Toto je latinčina používaná dnes prinajmenšom katolíckou cirkvou a v celej Európe aspoň do 18. stor. Vznikla síce z renesančnej snahy prekonať obdobie "úpadku" stredoveku, napriek tomu si zachovala mnohé črty, ktoré pribudli v stredovekom období (napr. dlhú dobu písanie e namiesto ae a oe, zámenu zámien suus eius). S vývojom civilizácie samozrejme pribudli mnohé neologizmy, v poslednej dobe najmä vďaka úsiliu katolíckej cirkvi (napr. dnes "pilula anticonceptiva" = antikoncepčná tabletka, "instrumentum televisorium" = televízor, "textus televisificus" = teletext)

Gramatiky

Prvé opísanie gramatiky pochádza z 1. stor. pred Kr.. Klasickú gramatiku latinčiny napísal v 4. stor. po Kr. Donatus (tzv. Donátova gramatika).

Pozri aj

Latinské výroky

Externé odkazy

Slovník online

Italické jazyky

Gourt Home::Gourt :: Latinčina