Opereta

Opereta je divadelný hudobno-dramatický žáner, v ktorom sa striedajú hudobné a prozaické časti. Jej názov možno preložiť, ako "malá opera". Z hudobného hľadiska jej vrcholné diela nezaostávajú za komickými operami,a preto pre ich kvalitné predvedenie sú potrební operní speváci. Dialógy, ktoré sa v opere hudobne doprevádzajú (recitatívy, melodrámy), sú nahradené prózou. Rovnako ako opera, môže opereta obsahovať aj baletnú vložku, avšak tanečné schopnosti sú vyžadované aj od jednotlivých postáv. Tanečno-spevácke číslo operety označujeme ako "kuplet".

Za nasledovníka operety možno považovať muzikál, v ktorom však došlo k značnej redukcii hudobnej zložky. Teda na rozdiel od operety, ako hudobného žánru prerušovaného dialógmi, je muzikál skôr prozaické dielo doprevádzané hudobnými vložkami. Napriek týmto rozdielom (týkajúcim sa hlavne známych klasických operiet) nie je rozlišovanie medzi operetou a muzikálom pri niektorých neskorých medzivojnových dielach úplne jasné.

História

Francúzska opereta

Jacques-offenbach 1.jpg

Aj keď za predchodcov operety možno považovať rôzne žánre, napr. taliansku hudobnú hru, nemeckú Liederspiel alebo francúzsku komickú operu, za skutočného zakladateľa operety sa vo všeobecnosti považuje Jacques Offenbach, ktorý dosiahol svoj prvý významný úspech dielom "Le mariage aux lanternes" (Zásnuby pri svetle lampy), ktoré malo premiéru 10. októbra 1857. Povodne sa názvom "opereta" označovali hlavne menšie diela, kým tie významnejšie boli uvádzané ako "ópera-comique", alebo "ópera-buffa". Dnes sú všetky Offenbachove diela považované za operety. Najznámejšie z nich sú Orfeus v podsvetí, Parížsky život a Krásna Helena. Offenbach sa v svojich operetách sústredil na skrytý satirický výsmech vtedajšieho obdobia vlády Napoleona III.

Úspešným predstaviteľom francúzskej operety bol aj Offenbachov súčasník Hervé, ktorý sa preslávil najmä operetou Mamzelle Nitouche. Mladšia generácia francúzskych operetných skladateľov (Charles Lecocq, Edmond Audran a iní), bola síce svojho času pomerne populárna, ale Offenbachovu slávu nedosiahla.

Viedenská opereta

Ďalším významným momentom v histórii operety, bolo jej prenesenie a udomácnenie vo Viedni. Prvá Offenbachova opereta vo Viedni,"Zásnuby pri svetle lampy" bola uvedená v roku 1858. Riaditeľ Carl Theater ju ukradol autorovi (získal libreto a klavírnu partitúru) a dal doplniť novou orchestrálnou inštrumentáciou (keďže tú pôvodnú nemal) od kapelníka Bindera. Nemecké libreto vytvoril F. Zell, ktorý tým začal svoju slávnu kariéru operetného libretistu. V roku 1860 získava Karl Treumann od Offenbacha povolenie uvádzať jeho diela, ktoré boli hrané v provizórnom drevenom divadle. V roku 1863 získal povolenie Carl Theater a o rok neskôr aj Theater an der Wien.

Zakladateľom Viedenskej operety je Franz von Suppé. Keď v 60-tych rokoch 19. storočia začali úspešne prenikať Offenbachove diela do Viedenských divadiel, Suppé zacítil nové možnosti a pripôsobil nový štýl viedenskému publiku nielen melodicky, ale okrem iného aj tým, že z neho odstránil prvky politickej satiry (typické pre Offenbachove diela) a začal v nich klásť väčší dôraz na lásku. Prvým významným úspechom bola opereta Krásna Galatea (Die schöne Galathee), ktorá mala premiéru v roku 1865.

Viedenskú operetu v druhej polovici 19. storočia preslávili najmä Karl Millöcker, Johann Strauss ml. a Carl Zeller. Operetu posunuli na vysokú umeleckú úroveň. Najvýznamnejší skladatelia na začiatku 20. storočia (v tvz. "striebornom veku operety") boli Franz Lehár a Emmerich Kálmán. Emmerich Kálmán vyštudoval hudbu v Budapešti, kde v tom čase vyrastala celá generácia talentovaných hudobných skladateľov (napr. Viktor Jacobi, Jenő Huszka a iní). Začiatkom 20, storočia písalo operety aj veľké množstvo ďalších, dnes už zabudnutých autorov, z ktorých väčšina sa sústredila len na uspokojenie vkusu publika a zjednodušené kopírovanie svojich slávnejších kolegov.

Silnou stránkou vrcholných diel Viedenskej operety je, že humor, veselosť, vyjadrenie ľudských citov a vášní sú v nich v krehkej rovnováhe. Táto rovnováha nepochybne vo veľkej miere prispela k ich úspechu (a prispieva dodnes).

Opereta v ostatných európskych štátoch

Operetná tvorba v v Berlíne v Nemecku bola neoddeliteľne spätá s Viedeňskou operetou. Pôsobili tam viacerí viedeňskí autori napr. Johann Strauss ml. tam uviedol svetovú premiéru Noci v Benátkach, Franz Lehár viaceré zo svojich posledných diel, do Berlína prišiel študovať a pôsobiť aj rakúsky skladateľ Oscar Straus. Najúspešnejšími skladateľmi Berlínskej operety boli Paul Lincke, Eduard Künneke a Léon Jessel, ale tá nedosiahla úspechu svojej viedenskej príbuznej. V roku 1898 otvorili v Berlíne divadlo Metropol, v ktorom sa vytvoril nový štýl v ktorom autori upustili od súvislého deja, skôr sa sústredili na humor, šlágre, tanec a rôzne divadelné triky. Tak vznikla Berlínska revue ktorá výrazne vplývala nemeckú operetnú tvorbu (viacerí skladatelia tvorili operety aj revue).

Offenbachov úspech koncom 19. storočia výrazne ovplyvnil skladateľov nielen vo Viedni, ale aj v Anglicku a Španielsku. V Anglicku to bol hlavne Arthur Sullivan, ktorého operetné diela sa nazývajú aj "Savojskými operami" (podľa Savoy Theatre London, kde mali premiéru). V Španielsku sa pod Offenbachovým vplyvom sformovala romantická Zarzuela (tvz. género chico).

Pozri aj

Divadlo | Klasická hudba | Hudobné divadlo

Gourt Home::Gourt :: Opereta

História

Francúzska opereta

Viedenská opereta

Opereta v ostatných európskych štátoch

Pozri aj