Európska únia

style="font-size: larger; margin-left: inherit;" |
Európska únia (EÚ)
Motto: Jednotná v rozmanitosti (Latinsky: In varietate concordia)
Hymna: Óda na radosť
Úradné jazyky	angličtina, čeština, dánčina, estónčina, fínčina, francúzština, írčina (13.6.2005), taliančina, litovčina, lotyština, maďarčina, maltčina, nemčina, holandčina, poľština, portugalčina, gréčtina, slovenčina, slovinčina, španielčina, švédčina
Európska rada - sídlo - predseda	Brusel (Generálny sekretariát) Wolfgang Schüssel
Európska komisia - sídlo - predseda	Brusel José Manuel Durão Barroso
Rada Európskej únie (Rada ministrov) - sídlo - predsedajúca krajina	Brusel Rakúsko
Európsky parlament - sídlo - predseda	Štrasburg (plenárne zasadnutia) Brusel (výbory) Luxembursko (Generálny sekretariát) Josep Borrell
Rozloha - celkom	List of countries by area 3 976 000 km²
Obyvateľstvo (2004) - celkom - hustota zaľudnenia	List of countries by population 457 miliónov 115 obyv./km²
HDP - celkom - na obyvateľa	List of countries by GDP (PPP) € 10.202.336.800.000 € 22.300
Časové pásmo	UTC 0 až 2, so zámorskými územiami -4 až +4
Internetová prípona	.eu

Európska únia (EÚ) je medzinárodné spoločenstvo, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2004 tvorí 25 členských štátov s celkovým počtom 455 miliónov obyvateľov (približne 7% svetovej populácie).

EÚ bola vytvorená v roku 1992 na základe Zmluvy o Európskej únii, známejšej pod názvom Maastrichtská zmluva, ktorá nadväzovala na predchádzajúce európske aktivity, siahajúce do 50. rokov 20. storočia.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. EÚ však nemá právomoc privlastniť si vyššiu právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, nedá sa preto hovoriť o federácii. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Európska únia sama nemá právnu subjektivitu vzhľadom na citlivosť 2 nových pilierov, túto majú Európske spoločenstvá, ktoré tvoria prvý pilier.

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované - menová únia a zavedenie občianstva únie.

Aktivity EÚ pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a pod., pozri Politika Európskej únie.

Územie Európskej únie

Európska únia sa rozkladá na území o rozlohe 3 975 000 km², jej územie ohraničuje na severovýchode Fínsko, na juhovýchode Cyprus, na juhozápade Portugalsko a na severozápade Írsko.

Zámorské územia

Neoddeliteľnou súčasťou EÚ sú aj:

všetky francúzske zámorské departementy (skr. DOM):
- Guadeloupe (Karibik)
- (Francúzska) Guyana (Južná Amerika)
- Martinik (Karibik)
- Réunion (Indický oceán)
španielske Kanárske ostrovy
španielske exklávy na marockom pobreží Ceuta a Melilla
portugalské súostrovia Azory a Madeira.

Asociované územia

Okrem toho je k Európskej únii veľa území asociovaných, existujú taktiež pod správou členských štátov Európskej únie, ktoré do EÚ nepatria a podobne, pozri Oblasti so zvláštnym postavením.

Dejiny

Povojnové začiatky

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba zabezpečiť “základné životné potreby” pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie “zabezpečenie mieru a bezpečnosti” na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým, ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou vojnou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snahu o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr.

Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.

Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:

zabezpečenie mieru na Európskom kontinente
prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr
umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu

Päťdesiate, šesťdesiate roky

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Jean Monnet, vrcholný predstaviteľ francúzskeho sekretariátu pre plán, prišiel s nápadom, aby o uhliarskom priemysle rozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo „Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO)“. Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila „Európske združenie voľného obchodu (ESVO)“, ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 podpísané takzvané Rímske zmluvy ( s platnosťou od roku 1958) zakladajúce „Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a „Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom)“. EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri zmluvy začali spoločne nazývať „Zmluvy o európskych spoločenstvách“.

V roku 1968 bola na základe dohody o EHS vytvorená „colná únia“, t.j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.

Sedemdesiate, osemdesiate roky

Image:RobetSchuman.jpg|Robert Schuman Image:Quai d'Orsay.jpg Image:Eurotower in Frankfurt.jpg Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapričínené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, naviac oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoazijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatok sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza v podobe rozpadu Brettonwoodskeho menového systému. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým fluktuáciám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch. Zaviedla sa taktiež košová menová jednotka ECU (European currency unit) slúžiaca k zúčtovaniu medzinárodných menových operácií.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. JEA predstavoval do tej doby najvýznamnejší zásah do Rímskych zmlúv. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

„fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál
„technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu
„daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a veľmi politicky citlivá

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

Spojené kráľovstvo, Dánsko, Írsko - 1973 (hlavný článok: Rozšírenie Európskych spoločenstiev v roku 1973)
Grécko - 1981
Španielsko, Portugalsko - 1986
Nemecká demokratická republika - 1990

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985.

V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda, ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev, stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy. Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Deväťdesiate roky

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov "Európskeho hospodárskeho spoločenstva“ na „Európske spoločenstvo“, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, takže je možné povedať, že Európska únia stojí na troch pilieroch.

1. pilier - Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky : poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:

2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

3. pilier - Justícia a vnútorná bezpečnosť

Na začiatku 90. rokov bol už dokončený projekt vnútorného trhu a medzi európskymi štátmi panoval konsenzus, že by bolo vhodné pokračovať v integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie Európskej menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny.

V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:

Amsterdamská zmluva - rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.

Zmluva z Nice – mala pripraviť európske inštitúcie, aby bola aj po plánovanom rozšírení akcieschopná. Obmedzila preto národné veto a prerozdelila počet hlasov v Rade ministrov tak, aby zodpovedal počtu obyvateľov jednotlivých štátov.

Po rozpade sovietskeho bloku začali štáty strednej a východnej Európy transformovať svoje centrálne plánované ekonomiky na ekonomiky s trhovým hospodárstvom. Európska únia s nimi uzatvárala tzv. Eurodohody (neboli to ešte prístupové zmluvy), ktoré mali za úlohu podporu transformácie a spoluprácu inštitúcií. Ako finančný nástroj pomoci bol vytvorený ako prvý fond PHARE, pôvodne len na pomoc Poľsku a Maďarsku.

V roku 1995 sa EÚ rozšírila o tri vyspelé krajiny EZVO – Rakúsko, Švédsko a Fínsko.

V decembri 1997 sa Európska rada rozhodla začať prístupové rozhovory s najlepšie ohodnotenými štátmi bývalého sovietskeho bloku - Českom, Estónskom], Cyprom, Maďarskom, Poľskom a Slovinskom. V Helsinkách v roku Európska rada rokovania so zostávajúcimi kandidátmi – //articles.gourt.com/sk/Európska rada">Európska rada rokovania so zostávajúcimi kandidátmi – Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovensko">Slovenskom. Turecko">Rumunsko">Rumunskom a Slovensko">Slovenskom. Turecko podalo prihlášku o plné členstvo do EHS už v roku 1987, ale o dva roky neskôr bola odmietnutá kvôli nestabilnému politickému prostrediu. Po summite v Helsinkách bol v Turecku priznaný oficiálny status kandidátskej zeme EÚ.

Pre desať najlepšie pripravených krajín boli jednania uzatvorené v decembri 2002 na summite v Kodani a tieto krajiny sa stali členskými štátmi 1. Mája 2004.

V januári 1999 sa 11 krajín Európskej únie (štáty Beneluxu, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko) dohodlo, že zavedú spoločnú menu Euro a prestanú používať spoje národné meny. Grécko vstúpilo do Eurozóny o dva roky neskôr, v roku 2001. Od 1. januára 2002 vošli euromince a eurobankovky do obehu.

Aktuálny vývoj

V súčasnej dobe sú najvýznamnejšie otázky, ktorými sa Európska únia zaoberá, tieto:

Ratifikácia Zmluvy o Ústave pre Európu:

Po neúspešných referendách vo Francúzsku a Holandsku nie sú európski politici jednotní, ako by sa malo ďalej v tejto otázke postupovať – časť z nich si praje v ratifikácii pokračovať a druhá časť chce ratifikáciu buď úplne zastaviť, alebo zmraziť. Aby ústava vstúpila do platnosti, musia ju odsúhlasiť všetky členské štáty EÚ, buď v referende, alebo v národných parlamentoch.

Rozšírenie EÚ o nové štáty:

V roku 2007 je plánované prijatie Bulharska a Rumunska do EÚ. Najmä v západných krajinách sa však objavujú názory, že by sa noví členovia mali prijímať až po nutných reformách vo fungovaní EÚ, či už by išlo o reformy inštitúcií, spoločnej poľnohospodárskej politiky, alebo iných oblastí.

Revízia Paktu stability a rastu:

Potom, čo viac rokov za sebou prekračovali Francúzsko a Nemecko záväzky vyplývajúce z ich členstva v Eurozóne (konkrétne išlo o prekročenie ročného deficitu verejných financií o viac ako 3%, jedno z kritérií Paktu stability, neboli na nich uvalené žiadne sankcie, hoci zo zmlúv vyplýva opak. Toto kritérium bolo následne v marci 2003 zmiernené. Toto je kritizované hlavne menšími krajinami, ktoré sa snažili pod hrozbou sankcií a za nemalých obetí udržať svoje rozpočtové deficity v daných medziach.

Reforma rozpočtu EÚ:

Na rozpočte Európskej únie sa dlhodobo kritizuje vysoký podiel výdavkov na poľnohospodárstvo (cez 40%) a malý podiel výdavkov na vedu a výskum (medzi 3% a 4%). Reformné snahy však narážajú na odpor štátov s relatívne silným poľnohospodárstvom ako je Francúzsko, Španielsko a Poľsko.

Geografia

Najvyššou horou Európskej únie je Mont Blanc (4808 m), ktorého vrchol leží na pomedzí Francúzska a Talianska. Keby sa členom EÚ stalo Turecko, najvyššou horou EÚ by bol Ararat s výškou 5166 m. Najväčším jazerom je Vänern na juhu Švédska s plochou 5650 km², jeho najväčšia hĺbka je 106m. Najdlhšou riekou EÚ je Dunaj (dĺžka 2850 km, z čoho 1627 km sa nachádza v EÚ). Pramení v nemeckom pohorí Schwarzwalda ústi do Čierneho mora pri rumunsko-ukrajinských hraniciach.

EÚ sa nachádza prevažne v miernom klimatickom pásme, severné oblasti Fínska spadajú do subarktického pásma a Stredomorie do pásma subtropického. Jednotlivé krajiny EÚ majú rozmanité klimatické podmienky. Napríklad v Helsinkách je priemerná teplota v januári -5,6°C a v júli 17,8 °C, naproti tomu na Malte je priemerná teplota v januári 12,8 a v júli 25,6 °C.

Členstvo

Hlavný článok: Členovia Európskej únie

V predchádzajúcich vlnách rozširovania neboli zo strany Európskej únie pre kandidátske krajiny stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné splniť, aby sa krajina stala plnoprávnym členom EÚ ( okrem obecne platných podmienok stanovených v zakladajúcich zmluvách). Ekonomická i politická situácia krajín strednej a východnej Európy sa značne odlišovala od predchádzajúcich kandidátov na členstvo, Európska rada preto v júni 1993 v Kodani ustanovila, že " K pristúpeniu dôjde, len čo bude daná krajina schopná prevziať záväzky vyplývajúce z členstva a zároveň bude schopná spĺňať hospodárske a politické podmienky. " Tieto požiadavky je od tej doby nutné splniť, aby sa kandidátska krajina mohla stať plnoprávnym členom EÚ. Súhrnne sú tieto podmienky označované ako Kodanské kritériá:

politické kritériá: kandidátska krajina musí mať stabilné inštitúcie zaisťujúce demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a práv menšín
ekonomické kritériá: krajina musí mať fungujúcu trhovú ekonomiku schopnú sa vysporiadať s konkurenčnými tlakmi vo vnútri únie.
kritériá prijatia acquis communautaire: krajina musí byť schopná prijať zázäzky vyplývajúce z členstva, vrátane cieľov politických, hospodárskych a menovej únie.

Dnešní členovia

Európska únia má v súčasnosti 25 členských štátov, s celkovou rozlohou 3 976 000 km² a približne 457 miliónov obyvateľov, čo je tretia najväčšia populácia na svete po Číne (1 306 mil.) a Indii (1 080 mil.).

Do súčasnej doby sa EÚ rozšírila celkom päťkrát. Poprvé v roku 1973 o Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Grécko sa pripojilo v roku 1981, nasledované Španielskom a Portugalskom v roku 1986. Ďalšie rozšírenie bolo v roku 1995, kedy sa členskými štátmi stalo Fínsko, Rakúsko a Švédsko. Posledné rozšírenie EÚ v máji 2004 bolo najväčšie v histórii Únie. Členmi sa stalo týchto 10 krajín: Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.

Belgicko || 1958 || 10,36 || 30 528 || 31 549 || 123 || 24 Česko || 2004 || 10,24 || 78 866 || 19 475 || 76 || 24 Dánsko || 1973 || 5,43 || 43 094 || 34 781 || 135 || 14 Estónsko || 2004 || 1,33 || 45 226 || 16 461 || 64 || 6 Fínsko || 1995 || 5,22 || 338 145 || 30 818 || 120 || 14 Francúzsko || 1958 || 60,65 || 547 030 || 29 203 || 114 || 78 Írsko || 1973 || 4,01 || 70 280 || 40 003 || 156 || 13 Taliansko || 1958 || 58,10 || 301 230 || 29 414 || 114 || 77 Cyprus || 2004 || 0,78 || 9 250 || 20 669 || 80 || 6 Litva || 2004 || 3,59 || 65 200 || 14 198 || 55 || 13 Lotyšsko || 2004 || 2,29 || 64 589 || 12 886 || 50 || 9 Luxembursko || 1958 || 0,46 || 2 586 || 66 821 || 260 || 6 Maďarsko || 2004 || 10,01 || 93 030 || 16 627 || 65 || 24 Malta || 2004 || 0,39 || 316 || 20 015 || 78 || 5 Nemecko || 1958 || 82,46 || 357 021 || 30 150 || 117 || 99 Holandsko || 1958 || 16,40 || 41 526 || 30 363 || 118 || 27 Poľsko || 2004 || 38,63 || 312 685|| 13 275 || 52 || 53 Portugalsko || 1986 || 10,56 || 92 391 || 19 949 || 78 || 24 Rakúsko || 1995 || 8,18 || 83 870 || 32 962 || 128 || 18 Grécko || 1981 || 10,66 || 131 940 || 21 529 || 84 || 24 Slovensko || 2004 || 5,43 || 48 845 || 16 110 || 63 || 14 Slovinsko || 2004 || 2,01 || 20 273 || 21 695 || 84 || 7 Spojené kráľovstvo || 1973 || 60,44 || 244 820 || 30 309 || 118 || 78 Španielsko || 1986 || 43,20 || 504 782 || 24 803 || 96 || 54 Švédsko || 1995 || 9,00 || 449 964 || 29 537 || 115 || 19 EU celkom || - || 457,03 || 3 976 372 || 25 700 || 100 || 730

Krajina	Rok vstupu	Počet obyvateľov (v miliónoch, 2005)	Rozloha (km²)	HDP/obyv. (PKS) (v USD, 2005)	relatívny HDP (EÚ=100, 2005)	Počet miest v EP

zdroj: List of countries by population, European Union

Kandidátske krajiny, možní budúci členovia

Bulharsko a Rumunsko

Prístupové rokovania s Bulharskom a Rumunskom už boli zavŕšené a 25. apríla 2005 boli s týmito štátmi podpísané dohody o pristúpení. Členmi EÚ sa s najväčšou pravdepodobnosťou stanú 1. januára 2007. Tento dátum však možno odložiť o jeden rok v prípade, že tieto krajiny nebudú dostatočne plniť svoje záväzky vyplývajúce z prístupových zmlúv a v dostatočnej miere neimplementujú právo EÚ.

Chorvátsko

Chorvátsko sa stalo kandidátskou krajinou v roku 2004. Prístupové rokovania mali pôvodne začať 16. marca 2005, ale EÚ dátum zahájenia odložila na neurčito, kvôli nedostatočnej spolupráci Chorvátska s „Medzinárodným súdnym tribunálom pre Juhosláviu“ (ICTY). Cieľom Chorvátska je vstup do EÚ v roku 2007, odhady predstaviteľov však hovoria o možnom dátume vstupu okolo roku 2010.

Turecko

O možnom vstupe Turecka do EÚ sa vedú debaty už po desaťročia. Turecko podalo oficiálnu prihlášku v roku 1987, ale oficiálny status dostalo až po summite v Helsinkách v roku 1999. Zahájenie rokovania o pristúpení sa uskutočnilo 3. októbra 2005.

Zástancovia prijatia Turecka poukazujú na to, že by to znamenalo stabilizáciu jeho inštitúcií a právneho poriadku, posilnilo by to význam ekonomiky EÚ vo svete. Pokiaľ by Turecko splnilo všetky podmienky pre prijatie, nie je podľa nich možno jeho vstup do EÚ ďalej odďaľovať. Vstup do Európskej únie by bol taktiež akousi odmenou za jeho dlhodobé členstvo v NATO a pokrok v oblasti ľudských práv.

Odporcovia Turecka v Európskej únii naopak poukazujú na to, že jeho prevažná časť leží mimo Európy a ďalej argumentujú tým, že má veľmi zlé vzťahy so susednými štátmi Cyprom a Arménskom. Mnohí z nich taktiež pochybujú o pokroku v oblasti dodržovania ľudských práv a upozorňujú na etnické spory s tureckými Kurdmi. Kritici prijatia Turecka do EÚ sa ďalej obávajú zmeny mocenskej rovnováhy v Európe (predpokladá sa , že by Turecko bolo v dobe vstupu najľudnatejším štátom EÚ, naviac s väčšinovou muslimskou populáciou)

Nórsko

Nórsko požiadalo o vstup do EÚ už dvakrát, v oboch prípadoch ale občania hlasovali v referende proti vstupu do EÚ (v rokoch 1972 a 1994). Ako všetky severské štáty sa Nórovia obávajú straty svojej suverenity, hlavne pri rozhodovaní o svojom rybárskom priemysle. Nórsko je bohatý štát a naviac s veľkými ložiskami ropy a zemného plynu, tým taktiež odpadá ekonomický motív vstupu do EÚ.

Švajčiarsko

V roku 1992 podalo Švajčiarsko prihlášku do Európskej únie, ale podobne ako v Nórsku, občania odmietli v referende už samotné prístupové rokovania. Panovali obavy zo straty tradičnej švajčiarskej neutrality, obmedzenia suverenity a politických práv.

Európske inštitúcie

Hlavný článok: Inštitúcie Európskej únie

Základným princípom fungovania Európskej únie je zverovanie právomocí, ktoré boli skôr v kompetencii členskýh štátov, na európske inštitúcie. Základom európskych inštitúcií je tzv. „inštitucionálny trojuholník“ – Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament.

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie (predtým Rada ministrov, dnes skrátene len 'Rada') je rozhodujúcou inštitúciou EÚ a zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. Napriek tomu, že mnohé právomoci v minulosti delegovala na Európsku komisiu, stále zostáva najvplyvnejším orgánom EÚ. Významné právomoci má v oblastiach 2. a 3. piliera (napr. spoločná zahraničná politika, alebo policajná spolupráca), v oblasti 1. piliera môže rozhodovať len na základe návrhu Komisie.

Rada sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov, ktorí sa schádzajú podľa potreby. Najčastejšie zasadania majú ministri poľnohospodárstva (asi štrnásťkrát do roka), ministri financií (oficiálny názov Ecofin) a ministri zahraničných vecí (Všeobecná rada), ktorí sa schádzajú približne raz za mesiac. Rokovania prebiehajú v Bruseli a Luxembursku.

Rada rozhoduje buď jednomyseľne, kvalifikovanou, dvojtretinovou alebo jednoduchou väčšinou hlasov. Jednomyseľnosť je požadovaná v oblasti 2. a 3. piliera. Väčšina hlasov je potrebná len pri hlasovaniach o procedurálnych otázkach a niektorých aspektoch spoločnej obchodnej politiky, ako napr. antidumpingová ochrana. Väčšina rozhodovaní sa vykonáva na základe kvalifikovanej väčšiny, kedy hlasy členských štátov majú rôznu váhu v závislosti od počtu obyvateľov.

Európska komisia

Európska komisia sleduje záujmy Európskej únie ako celku, komisári teda nemajú prihliadať k záujmom jednotlivých krajín. Najväčšiu právomoc má v 1. pilieri, má právo iniciovať návrhy zákonov a dohliada na dodržiavanie prijatých zmlúv. Vypracúva taktiež návrh rozpočtu EÚ a kontroluje jeho plnenie. Ďalej komisia zastupuje EÚ pri medzinárodných rokovaniach a má právo vyjednávať s tretími štátmi dohody. Má významné právomoci pri prijímaní nových členov do Únie a zaisťuje kontakty s nečlenskými štátmi EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má každá krajina jedného komisára, v súčasnosti je ich teda 25. Európska komisia rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Sídlo má v Bruseli.

Európsky parlament

Európsky parlament funguje ako kontrolný a poradný orgán Európskej únie. Schvaľuje zloženie Európskej komisie a má právo kontrolovať jej činnosť, podieľa sa na tvorbe zákonov, vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami a prijímaním nových členských štátov. Má taktiež značné právomoci v oblasti spoločného rozpočtu EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má dnes Európsky parlament 732 poslancov, ktorí sú od roku 1979 volení obyvateľmi EÚ na obdobie päť rokov. Poslanci majú teda možnosť združovať sa do poslaneckých klubov na základe politickej príslušnosti, nie sú preto rozsadení podľa národností. Sídlom EP je Štrasburg, ale parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxembursku. Európsky parlament sa uznáša prostou väčšinou.

Európska rada

Európska rada (pozor na zámenu s Radou Európskej únie, alebo Radou Európy) je najvyšší politický orgán EÚ a zasadá dva razy do roka. Skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, ministrov zahraničných vecí a predstaviteľov Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať. Európska rada rozhoduje na základe jednomyseľnosti. Predsedá jej hlava štátu alebo predseda vlády štátu, ktorý vykonáva funkciu predsedu Európskej rady.

Ďalšie inštitúcie

Európsky súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxembursku.

Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.

Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxembursku.

Európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.

Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Významné poradné a konzultatívne orgány Európskej únie sú Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.

Politiky Európskej únie

Od podpisu Maastrichtskej zmluvy sa oblasti činnosti EÚ, alebo politiky EÚ, delí do tzv. Troch pilierov, na nich stojí Európska únia. Pod prvý pilier spadajú tie politiky, ktoré majú väšinou spojitosť s hospodárstvom členských štátov a boli realizované už pred Maastrichtom; Európska únia o nich rozhoduje sama prostredníctvom Európskej komisie. Politiky spadajúce pod ďalšie dva piliere boli zavedené až Maastrichtskou zmluvou, integrácia v týchto oblastiach je veľmi politicky citlivá a preto majú členské štáty pri rozhodovaní veľmi často právo veta. V súčasnosti je rozdelenie do troch pilierov nasledovné:

Ekonomika Európskej únie

V roku 2004 bol súčet HDP členských krajín EÚ najväčší na svete (12,48 biliónov USD) v porovnaní s akýmkoľvek štátom (nie však v porovnaní s inými ekonomickými zoskupeniami ako napríklad NAFTA a aj to len v porovnaní pri výpočte s nominálnymi výmennými kurzami a nie pomocou parity kúpnej sily). Európska ekonomika má dlhodobé aktívne saldo bežného účtu platobná bilancia s nízkou infláciou (zvlášť v krajinách bývalej „pätnástky“); už niekoľko rokov však zažíva ekonomickú stagnáciu a s tým spojenú relatívne vysokú nezamestnanosť. Je potreba povedať, že medzi jednotlivými štátmi existujú významné rozdiely ako v ekonomickej vyspelosti, tak aj v ostatných ekonomických ukazovateľoch. Väčšina hospodárskych aktivít je buď koordinovaná (napr. Sociálna politika), alebo je úplne v právomoci inštitúcii Európskej únie (napr. Obchodná politika).

Všetky štáty Európskej únie sú zapojené do jednotného vnútorného trhu, čo znamená, že:

je zaistený voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu
neexistujú technické prekážky obchodu (rozdiely technických požiadaviek, rôzne stupne ochrany duševného vlastníctva a pod.)
zníženie administratívy v daňovej oblasti

Dvanásť krajín EÚ (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Fínsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Írsko) je naviac členmi Európskej menovej únie (EMU), čo znamená, že na ich území platí ako jediná zákonná mena Euro. Nutnou podmiemkou pre vstup do EMU je splnenie Maastrichtských kritérií:

priemerná miera inflácie krajiny v období jedného roku pred preverením o vstupe do záverečného štádia nesmie prevýšiť o viac ako 1,5 % priemernú mieru inflácie troch krajín s najnižšou infláciou.

dlhodobá nominálna úroková miera nesmie v roku pred preverením krajiny o možnosti vstupu do záverečného štádia prevýšiť o viac ako 2 % priemernú úrokovú mieru troch krajín s najnižšou úrokovou mierou inflácie

deficit verejných financií nesmie prevýšiť 3 % HDP a štátny dlh nesmie prevýšiť 60 % HDP v dobe, kedy bude EÚ preverovať vstup do EMÚ
kritérium štátneho dlhu menšieho ako 60 % sa považuje za splnené, pokiaľ sa podiel dlhu na HDP dlhodobo znižuje

menový kurz - členské krajiny nesmú prekročiť rozpätie dané Európskym menovým systémom (EMS) a aspoň dva roky pred preverením možnosti vstupu do záverečného štádia nesmie členská krajina devalvovať svoju menu oproti menám ostatných členských krajín EÚ.

Rozpočet EÚ

Rozpočet Európskej únie je určený k financovaniu politiky EÚ, administratívnym výdavkom európskych inštitúcií a na ďalšie účely. Na rozdiel od národných rozpočtov musí byť vždy „vyrovnaný“, nepripúšťajú sa teda rozpočtové deficity. Na základe uznesenia Rady v období 1999-2006 nesmú výdavky rozpočtov prekročiť 1,27 % HDP Únie (podiel výdavkov národných rozpočtov na HDP jednotlivých členských štátov sa pritom pohybuje okolo 40 %). Návrh rozpočtu vypracúva Komisia a predkladá jej schválenie Rade. Európsky parlament je oprávnený návrh pozmeniť.

Príjmy rozpočtu tvoria prevažne odvody založené na HDP členských krajín (73,0 %), ďalej potom colné poplatky a poľnohospodárske dovozné dávky (11,5 %) a podiel na daniach z pridanej hodnoty (DPH) členských krajín (14,4 %).

Výdavky rozpočtu tvoria výdavky na poľnohospodárstvo (42,9 %), štrukturálne fondy a kohézny fond (35,6 %), vnútornú politiku (7,4 %), zahraničné aktivity (4,3 %), administratívu (5,2 %), rezervy (0,4 %) a predvstupová pomoc (2,9 %)

Externé odkazy

Portál Európskej únie

Medzinárodné organizácie | Európska únia | Európske právo

Gourt Home::Gourt :: Európska únia