Daktyloskopia (z gr. daktylos - prst a skopeo - pozerať) je náuka o papilárnych líniách na prstoch rúk. Slúži ako prostriedok na zisťovanie totožnosti (identifikáciu) osôb podľa otlačkov prstov.

Daktyloskopia je najobjektívnejší a najhodnovernejší identifikačný prostriedok zisťovania totožnosti osôb a neznámych mŕtvol založený na vedeckých základoch. Podstata daktyloskopie a jej identifikačný dôkazný význam tkvie v troch vedeckých, fyziologických princípoch - individuálnosti (odlišnosti a neopakovateľnosti), nemeniteľnosti a neodstraniteľnosti papilárnych línií na prstoch rúk človeka.

• Individuálnosť je daná charakteristikou papilárnych línií vlastných len jednému človeku - dosiaľ sa nenašli na svete dvaja ľudia s rovnakými papilárnymi líniami vo všetkých podrobnostiach.

• Nemeniteľnost papilárnych línií je v ich stálosti (od 4. mesiaca tehotenstva) po celý život človeka.

• Neodstrániteľnosť spočíva v zachovaní papilárnych línií v pôvodnom stave i pri poškodení vrchnej časti kože. Zmena papilárnych línií nastane a trvale sa zachová až pri poškodení zárodočnej, teda spodnej časti kože.

Odtlačky prstov ako daktyloskopické stopy sú spravidla bezfarebné. Vznikajú vylučovaním potu z kanálikov papilárnych línií prstov rúk.

História

S prvými poznatkami o daktyloskopii sa stretávame už v starom Grécku. Odtlačkom prsta označovali grécki výrobcovia svoje hlinené výrobky. Značné rozšírenie a uplatnenie nachádza daktyloskopia v 7. storočí v Číne a Japonsku. Odtlačky prstov ako identifikačný prostriedok sa používali v právnych vzťahoch na overovanie totožnosti osôb, potvrdzovanie listín a na iné ciele.

V Európe sa s daktyloskopiou stretávame až v druhej polovici 17. storočia. Roku 1668 taliansky lekár Marcello Malpishi upozornil na rozličnosť papilárnych línií na prstoch rúk. Až o 155 rokov neskôr kožnú sústavu na prstoch veľmi podrobne vedecky preskúmal český prírodovedec Jan Evangelista Purkyně. Vo svojej habilitačnej práci z roku 1823 ako jeden z prvých vedcov roztriedil obrazce papilárnych línií do 9 klasifikačných skupín, čím sa veľmi významne zaslúžil o rozvoj daktyloskopie.

Ako identifikačný prostriedok sa daktyloskopia v Európe ujala až v druhej polovici 19. storočia. Pojem "daktyloskopia" po prvý raz použil Juan Vucetich, policajný úradník z Buenos Aires v druhej polovici 19. storočia, kde založil aj daktyloskopickú registráciu.

Z výsledkov vedeckého bádania J. E. Purkyňu vychádzal neskôr aj anglický prírodovedec Francis Galton, ktorý položil vedecké základy modernej klasifikácie daktyloskopie.

Vďaka identifikačnej a dôkaznej hodnote daktyloskopia našla a má svoje široké uplatneni v dokazovaní totožnosti osôb, pravosti listín a predmetov inde. Nepostradateľná je jej funkcia najmä v kriminalistike a súdnej praxi, pri vyšetrovaní trestných činov, zisťovaní a usvedčovaní ich páchateľov.

Kriminalistika